Veľký Choč bol kedysi neobmedzeným vládcom nad šírym a neobývaným krajom. Pod ním ležali hlboké, tmavé lesy a kde-tu zelené lúčiny. Len neskôr prišli sem ľudia s kŕdľami oviec a putovali z miesta na miesto, vyhľadávajúc pre ne dobrú pašu. Boli to valasi, slobodní ľudia. Jedna z dolín pod Chočom mala veľa žírnych lúk a po nich dostala aj svoje meno: Lúčanka. Aj sem sa dostali potulní valasi. Chutnej paše bolo tu hocikoľko, nuž valasi sa tu usadili natrvalo.
Jednému valachovi, ktorý vyháňal svoj kŕdeľ na lúky pod Malý Choč, sa ovečky mimoriadne dobre poprávali a dojili. Ale raz jedna ovca mu náhle ochorela na zadné nohy. Len ich tak ťahala za sebou, čo nevládala nimi hýbať a pásla sa iba poležiačky. To valacha veľmi trápilo. Opatroval ovcu veľmi starostlivo, zanášal ju vždy ta, kde bolo dosť chutnej paše, okiadzal ju životnou bylinou a lupienkom, no ovci nič nepomáhalo.
Iba raz, už v chladnú jeseň, valach zbadal, ako sa ovečky ťahajú k prameňu, ktorý stekal hrubým prúdom z vysokej skaly. A keď sa lepšie pozrel, vidí, že z prameňa sa valí biela para. Podišiel k prameňu, vložil doň ruku, a prekvapený chytro ju zas vytiahol. Voda bola horúca. A vtedy ako hej, ako nie, zišla mu um chorá ovca. Vzal ju do náručia a vopchal jej zadné nohy do horúceho prameňa. A keď jej to tak urobil zopár ráz, div divúci, ovci sa začali nohy naprávať, až vyzdravela úplne.
Valach rozprával o tom dive svojim známym, rozchýrilo sa to na okolí a ľudia s chorými údmi začali chodiť k prameňu. A prameň sa im stal ozajstným požehnaním. No dozvedeli sa o prameni aj páni na Likavskom zámku a hneď naň položili ruku. Prameň dali zviesť do ohradenej jamy, v ktorej sa ľudia chorí na lámku mohli kúpať. Tak z toho prameňa vznikli kúpele Lúčky.
Zdroj: Miroslav A. Huska - Liptovské Povesti, Stredoslovenské vydavateľstvo, rok 1965.
